Profil:

Básnik, publicista, autor literatúry pre deti a mládeĹž, zakladateÄž dvoch významných celoslovenských kultúrno-spoločenských podujatí: Palárikova Raková a Jašíkova Turzovka. Je autorom básnických zbierok Äžúbostnej i filozoficko-reflexívnej lyriky (Raz kaĹždému nad hrobom kohút zakikiríka, 1970, S krajinou v srdci 2001, S rukami v rieke 2002, S tebou uprostred leta 2003), ako aj kniĹžky pre deti Starý otec, DĹžony a ja (2003). Ĺ˝il a tvoril v Krásne nad Kysucou.

UkáĹžka z tvorby:

Tribúna, na ktorej stojím s ostatnými odváĹžlivcami, je vlastne vstupný priestor do rozÄžahlého kultúrneho domu. Nad hlavami nám povieva slabo pripevnené heslo. Ozvučenie námestia je silné, ohlušujúce. Sem-tam niečo v mikrofónoch zaškrípe a technik kultúrneho domu na pokyn svojho šéfa Hopsíka beĹží hneď urobiĹĽ nápravu.

Hopsík stojí na tribúne v druhom rade hneď na kraji, blízko vchodu do budovy. Novinár Štefan Debnár zmeškal začiatok mítingu. Aby nevyrušoval, nebadane sa priplichtil na pódium a postavil sa hneď vedÄža Hopsíka.

- Á, dobrý deň, súdruh Hopsík! - pozdravil svojho suseda.

Nevenoval som tomu osloveniu pozornosĹĽ, veď v tom čase bolo veÄžmi časté mýlenie sa v oslovení. Oslovenie súdruh vtÄşkané do hláv ako jediné a správne nešlo len tak zo dňa na deň vypustiĹĽ. Ešte o tri roky neskôr, keď som sedle vo Federálnom parlamente, predsedajúci v Snemovni národov otvoril rokovanie starým pozdravom - SúdruĹžky, súdruhovia… - Ďalej sa nedostal a hneď aj sedenie ukončil. Keď som s ním večer u Fleka popíjal čierne pivo, donekonečna opakoval:

- Ja sa uĹž do Prešova nevrátim, nemôĹžem sa tam ukázaĹĽ.

Iróniou osudu bolo, Ĺže bol v šesĹĽdesiatom ôsmom vylúčený zo strany a v deväĹĽdesiatom rehabilitovaný a prijatý ako vysokoškolský učiteÄž na tamojšiu univerzitu, z ktorej kedysi musel odísĹĽ.

Ale Hopsík ešte nemusel odísĹĽ. Pripravil tribúnu, heslo, mikrofóny a stojí za šéfmi VPN na tribúne, odkiaÄž na komunistov a celý ich marazmus lietajú blesky.

(3. december 1989. Rkp.)