1244

• kráľ Belo IV. daroval Bohumírovi, synovi Soběslava „ majetok ležiaci pri poľských hraniciach zvaný Kysuce „ ležiaci na západ od rieky Kysuce
• panovník daroval „ zem opustenú a neobývanú „ ale pomerne presne stanovenie (vytýčenie) územia v darovacej listine pomocou miestnych názvov (potoky, vrchy) svedčí o tom, že oblasť nebola celkom opustená a bez obyvateľov
• listina vymedzuje aj hranice darovaného územia : „ Prvý medzník zeme Kysuca ide dolu na východ k miestu kde sa potok Vranie vlieva do rieky Kysuce, kde je zemný medzník, potom postupuje po tomto toku až k jeho prameňom odtiaľ ide cez vrch až k buku, pod ktorým je medzník zo zeme, odtiaľ ide na juh a zostupuje k Brodi či Lopata, kde sú dva medzníky zo zeme pod jedľou, odtiaľ postupuje cez veľkú cestu do rieky Divina až po jej prejdení sú dva medzníky, odtiaľ ide po Malej Divine až k jej prameňu a tam je medzník pod Bukom, odtiaľ zostupuje do riečky Svederník a potom ide na západ po rieke Svederník až potiaľ, kde sa vlieva tok Polomná do rieky Svederník a tam je medzník zo zeme, potom ide po potoku Polomnej a je tam medzník pod topoľom, odtiaľ zostupuje k rieke Krupise / Kysuca / a tam hraničí / so zemou / hradných jobagiónov Vechta, Ladislava a Hypolita, odtiaľ sa otáča na sever a ide po rieke Krupise až k poľským hraniciam a tam končí„
• Bohumír , syn Sobeslava, v rokoch 1241 – 1244 nitriansky a trenčiansky župan
• darovanie majetku bolo vďakou kráľa Belu IV. za Bohumírové služby jemu ale aj jeho predchodcovi Ondrejovi II. pri vojenských výpravách hlavne v období tatarských vpádov

1254

• pred týmto rokom umiera Bohumír a majetok sa vracia do vlastníctva kráľa
• z tohto roku je darovacia listina Bélu IV. keď daroval majetok Jesesin (časť územia Kysuce) županom Michalovi zo Zvolena a Detrikovi zo Spiša z rodiny Balašovcov
• pravdepodobne už predtým patrilo členom tejto rodiny celé územie od rieky Kysuce na východ, ktoré potom zaujal Matúš Čák Trenčiansky
   

Koncom 13. storočia storočia vnuk Bohumíra – tiež Bohumír požaduje navrátenie majetku, ale nedostal ho.
Po smrti Matúša Čáka, kráľ Karol Róbert nevrátil Balašovcom toto územie, ale roku 1323 dostali zaň náhradu v Novohradskej župe a územie na východ od rieky Kysuce sa stáva kráľovským majetkom

Listina z roku 1244 je najstarším písomným darovacím dokladom v rámci Kysúc, ale i prvou písomnou zmienkou o Kysuciach. Listina sa nezachovala, sú známe len jej hodnoverné opisy, ktoré nechala vyhotoviť v roku 1390 nitrianska kapitula. Jeden z opisov je vo fonde Štátneho archívu v Bytči.
Listina sa v úvode zmieňuje o darovaní uprázdneného , obyvateľmi opusteného územia na hranici s Poľskom. To však nie je celkom pravda o čom svedčí aj podrobná znalosť názvov riek, potokov, vrchov, ciest a orientačných bodov. Archeologické nálezy potvrdzujú , že prinajmenšom južná časť darovaného územia bola v čase darovania územia osídlená (Koscelisko v Radoli a osada Jesesin – Kysucké Nové Mesto). Jestvovanie kostola na Koscelisku potvrdzuje osídlenie tejto lokality, lebo kostol by sa nestaval v ľudoprázdnom území.

13. – 14.stor

• krajom prechádzala obchodná cesta smerujúca popri Kysuci k Jablunkovskému priesmyku, ktorá od 13. stor. nadobudla význam vojenský / hlavne za Arpádovcov /, ale slúžila i ako obchodná spojnica medzi Uhorskom a Sliezskom a smerovala cez Tešín, popri rieke Olše, do Jablunkovského priesmyku cez Krásno nad Kysucou k Budatínu
• Budatín bol križovatkou – zberným miestom tovaru z východoslovenských miest cez Turiec od Trenčína údolím Váhu do Sliezska a naopak
• na tejto trase ležala aj osada Jesesin / Jačatín / - Kysucké Nové Mesto (1254), kde bola vybudovaná mýtna stanica, kde sa vyberalo mýto (1321)
• cesta cez Jablunkovský priesmyk slúžila aj pre nemeckých kolonistov z Tešínska (na samotných Kysuciach ostáva mizivé percento usadlíkov), z ktorých určitá časť ostáva v Žiline (patriciát Žiliny) niektorí sa stávajú lokátormi (osídľovateľmi osád) , ktorí zakladali osady na základe domácimi zvyklosťami modifikovanom nemeckom práve (žilinské právo) a časť sa rozchádza ďalej na Slovensko

15.stor. – od polovice 15. stor. sa na dolných Kysuciach rozvinulo na základe žilinského práva husté osídlenie a ako prvá je listina z roku 1325 pre žilinského advokáta Jána Petzolda na osídlenie staršej opustenej osady Krásno nad Kysucou