Región Kysuce - foto Stanislav Hulita
Tipy, články, foto, video pošli na redakcia@kysuce.sk

História regiónu Kysuce

Slovensko a Kysuce - Širšie historické súvislosti

Židia na Kysuciach

Židia na Kysuciach

Židia - etnikum, ktorého pôvod bol v izraelských kmeňoch žijúcich od polovice 2. tisícročia pred n.l. na území dnešnej Palestíny. Židia sa na Slovensko dostávajú v prvých storočiach n.l / prvá písomná zmienka o Židoch na Slovensku pochádza z 10 storočia /. Vo väčšom počte sa na Kysuciach začínajú objavovať od konca 18. a začiatku 19. storočia. Prichádzajú hlavne z Poľska a Maďarska a boli to roľníci , remeselníci ale hlavne obchodníci a kupci. Usadzujú sa v mestách , ale i v dedinách ležiacich na obchodných cestách, kde získavajú dominantné postavenie v obchode, pohostinstve (krčmári, hotelieri).

Obživa a stravovanie na Kysuciach

Obživa a stravovanie na Kysuciach

Základom obživy bolo extenzívne poľnohospodárstvo. Obrábanie pôdy sa vykonávalo prielohovým systémom - pôda sa orala troj prípadne štvorzáprahom. V stredoveku sa v rámci Kysúc pestovalo obilie, kapusta, strukoviny, pohanka, jačmeň, proso, zelenina, ďatelina, chmeľ na výrobu piva. Pestovanie niektorých z vyššie uvedených rastlín v dlhšom časovom horizonte potvrdzujú vykopávky na Ľadonhore. V 17. a 18. storočí sa v menšej miere pestovali oziminy hlavne však jarné žito, raž a pohanka a začínajú sa pestovať zemiaky (zemské jablká). Ostatná časť kultivovanej pôdy slúžila na lúky a pasienky.

Kysucké kopanice

Kysucké kopanice

Kopanice boli sídlištné útvary rozptýleného osídľovania, alebo kopaničiarske pozemky. Vznik kopaníc ako sídlištných útvarov súvisí s tzv. kopaničiarskou vlnou osídľovania v 16. storočí. Kopaničiarske usadlosti vznikli z prebytku populácie a z toho prameniaceho nedostatku pôdy. Pôvodná valašská kolonizácia vytvárajúca reťazové osídlenie tu prerastá do kopaničiarskej vlny osídľovania, ktorá trvala až do 20. storočia.

Hospodárenie na kolibách, salašoch, cholvarkoch

Charakter územia Kysúc nedovoľoval sústrediť poľnohospodársku pôdu v blízkom okolí pevných sídel. Preto pri poľnostiach vo vzdialenejších častiach chotára zriaďovali si väčší gazdovia koliby (cholvarky, salaše - v súčasnosti sa dochovali v lokalite Brízgalky). Boli to dočasne obývateľné hospodárske stavby slúžiace na ustajnenie dobytka (hlavne kravy a ovce), prípadne na prvotné spracovanie surovín vznikajúcich pri chove dobytka v letnom období. Tieto objekty sa nachádzali na miestach kde mali gazdovia pasienky, lúky, prípadne stále role.

Získavanie a príprava pôdy

Prevážnu časť Kysúc pokrývali v minulosti lesy. Pôdu potrebnú pod výstavbu obydlí, na poľnohospodárske účely, pasienky a podobne bolo teda potrebné nejakým spôsobom získať. Technika získavania pôdy bola vyvinutá v rámci dlhého osídľovacieho procesu a v rámci osídľovania regiónu Kysúc už nedoznala podstatnejšie zmeny. Prví osadníci pozemok pod dom i ornú pôdu získavali klčovaním a žiarením lesa . Táto metóda sa uplatňovala v počiatkoch valaského osídľovania, ako aj pri kopaničiarskom doosídľovaní, doznievala pri udržiavaní lúk a pasienkov a znovu ožila pri novšom dočasnom pestovaní poľnohospodárskych plodín v rúbaniskách ešte v prvej polovici 20. storočia. 

Poddanstvo a nevoľníctvo

Poddanstvo bol vzťah medzi feudálnymi vlastníkom pôdy a poddanými ľuďmi na nich osobne závislými. Základným rysom poddanstva bol určitý stupeň pripútania poddaného k pôde a povinnosť odovzdávať feudálnu rentu formou práce, plodín, peňazí a podobne.

Dedičný richtár, lokátor, šoltýs, zákupný richtár

Funkcia dedičného richtára sa v podstate mohla získať kúpou. Pri osídľovaní neosídlených priestorov podľa nemecko-magdenburského práva (na Kysuciach označovaného ako žilinské právo) pomáhali lokátori (osídľovatelia), alebo šoltýsi (zakladatelia) počas valašského a kopaničiarskeho osídľovania, a ktorých úlohou bolo zabezpečiť osadníkov, a finančne ich dotovať počas prvej nereprodukčnej fázy osídľovania (klčovanie a príprava pôdy). Za toto im mohla byť zemepánom udelená dedičná hodnosť richtára, výnimka pri platení daní, právo zriadiť si pekáreň, jatku, ševcovňu, vyhňu, mlyn, pivovar, krčmu, pálenicu, ďalej právo na rybolov a poľovanie, pozemok, na ktorom si mohol postaviť dom a poľnohospodársku pôdu na obrábanie. Dedičný richtár vystupoval ako predstavený celej obce voči zemepánovi a ostatnej vrchnosti. Mal právo nižšieho súdnictva.

Valašský vojvoda

V období valašského osídľovania bol valašský vojvoda predstaviteľom valašských osadníkov. Mal pod svojou právomocou väčší okruh osadníkov z viacerých obcí určitého feudálneho panstva. Bránil záujmy osadníkov, dohliadal na pasenie v horách a určoval jeho miesta, za pomoci valašských súdov riešil spory, vyberal valašské dávky a odovzdával ich. Pôvodne vystupoval v mene valašských, ale neskôr i kopaničiarskych osadníkov. Často boli funkcie dedičného richtára a valašského vojvodu spojené.